„Priezvisko hlavného hrdinu, ktorý mi porozprával tento príbeh, neprezradím. Z osobných dôvodov…“
Fjodor Perfilov
Počas svojej nedávnej cesty do Moskvy som sa vo vlaku stretol s osobou so silnou, nezvyčajne inteligentnou tvárou (ako Stierlitz). Sprvu mlčal, ale cesta je dlhá, a ako sa hovorí, v duši spolucestujúceho to vrie… Ukázalo sa, že predo mnou sedel penzionovaný plukovník KGB, ktorý mnohé roky pracoval v jednej z tajných oddelení. Zo svojho postu odstúpil v roku 1991 (neprijal rozpad ZSSR). Teraz bol penzistom. Vychovával vnučku. Tento príbeh som napísal tak, ako som si ho zapamätal. Myslím si, že som celkom udržal štýl podania a, dokonca, aj niektoré obraty rozprávača.
Stalo sa to na začiatku septembra v roku 1969 v obci Ržavčik Tisulského okresu v Kemerovskej oblasti. Počas odkrývacích prác v uhoľnej bani, dvadsať metrov v srdci uhoľného sloja, ktorý leží v hĺbke viac ako 70 metrov, baník Karnauchov (neskôr zomrel na motorke pod kolesami auta) objavil dvojmetrovú mramorovú truhlu neuveriteľne precízne mechanicky spracovanú.
Na povel veliteľa oblasti Alexandra Alexandroviča Masalygina (ktorý zomrel v roku 1980. Oficiálna verzia – žalúdočný vred) boli všetky práce bolo okamžite zastavené. Truhlu vytiahli na povrch a otvorili ju (dlabaním po okrajoch tmelu, ktorý časom skamenel). Ani nie tak z dôvodu rán, ale účinkami slnečného žiarenia sa tmel premenil na číru tekutinu a vytiekol. Jeden milovník ostrých zážitkov to dokonca na jazyku ochutnal (za týždeň sa doslovne zbláznil, a vo februári zamrzol pri dverách svojho domu). Veko k truhle bolo dokonale prispôsobené. Pre trvalejšie spojenie vnútorného okraju bolo olemované dvojitým výbrusom, ktoré tesne doliehalo na 20 cm hrubú stenu.
Odkrytie šokovalo divákov. Ako sa ukázalo, truhla bola rakva, ktorá bola naplnená až po okraj ružovo-modrou krištáľovo čírou tekutinou, a pod výšivkou spočívala vysoká (asi 180 cm), štíhla, nevšedne krásna žena, na pohľad asi 30-ročná, s jemnými európskymi rysy a veľkými, široko roztvorenými modrými očami. Husté, tmavo hnedé lokne s červenkastým odtieňom zľahka pokrývali odpočívajúcu do pol pása a pozdĺž jej trupu boli pripažené mäkké biele ruky s krátkymi, starostlivo ostrihanými nechtami. Na sebe mala oblečené dlhé biele čipkované priehľadné šaty tesne pod kolená. Krátke rukávy boli vyšívané farebnými kvetmi. Spodnú bielizeň nemala. Zdalo sa, že žena nie je mŕtva, len spí. Pri hlave mala čiernu, obdĺžnikovú, na jednom konci zaoblenú kovovú krabičku (niečo ako mobilný telefón) s rozmermi približne 25 x 10 cm.
Rakva bola otvorená pre verejnosť asi 10 až 15 hodín. Na ten zázrak sa prišla pozrieť celá dedina. Takmer okamžite o tomto objave sa dozvedeli na okresnom meste. Nabehli úrady, požiarnici, vojaci, polícia. Za 14 hodín priletel tehlovo sfarbený vrtuľník a z neho vystúpilo pol tucta „súdruhov“ v civile, ktorí potom vyhlásili, že miesto je infekčné a nariadili prítomným, aby sa vzdialili od hrobu. Následne zablokovali miesto nálezu, a zapísali všetkých, ktorí sa dotkli rakvy, alebo len stáli neďaleko, údajne kvôli naliehavým lekárskym vyšetreniam.
„Súdruhovia“ rakvu odniesli do helikoptéry, ale záťaž bola príliš veľká, preto sa rozhodli, kvapalinu odstrániť. Po odčerpaní kvapaliny z truhly mŕtvola začala černieť. Preto kvapalinu znova rýchlo naliali späť a černota zmizla. O minútu neskôr sa na lícach zomrelej znovu začala objavovať červeň a celé telo získalo životupodobný vzhľad. Rakvu uzavreli a priniesli do helikoptéry, pozbierali zvyšky tmelu spolu so zemou do igelitových vriec a svedkom nariadil odísť. Nato vrtuľník vystúpil k nebu a zamieril do Novosibirska.
Po piatich dňoch do Ržavčiku z Novosibirska prišiel postarší profesor a v obecnom klube predniesol prednášku o predbežných výsledkoch a o najnovších poznatkov laboratórneho výskumu nedávneho nálezu. Profesor povedal, že tento ržavčikský objav obráti samotné chápanie dejín. Že v blízkej budúcnosti sovietski vedci zverejnia svoje poznatky, ktoré vedecký svet uvrhnú do šoku. Vek truhly, podľa profesora, je najmenej 800 miliónov rokov! Toto ale vyvracia Darwinovu teóriu o pôvode človeka z opíc.
Žena bola pochovaná v prvohorách v období karbónu, milióny rokov pred dinosaurami, dlho pred vznikom uhlia na planéte, keď, podľa moderných koncepcií, Zem bola ešte len totálnou rastlinnou ríšou. Spočiatku, rakva s telom ženy, stála v drevenej krypte uprostred hlbokej húštine lesa. Časom krypta celkom zarástla, korene vegetácie ju porušili a pri neprítomnosti kyslíka počas stoviek miliónov rokov sa premenila na monolitické uhoľné sloje.
Spočiatku bola navrhnutá mimozemská verzia, ale genetická analýza tela ženy ukázala jej 100-percentnú identickosť s moderným ruským človekom. Takže my dnes sme na vlas rovnaký ako naši predkovia pred 800 miliónmi rokov! Zistilo sa, že úroveň civilizácie, do ktorej patrila táto žena, prevyšuje všetky doteraz známe, vrátane tej našej, pretože i podstata tkaniny, z ktorej boli zhotovené šaty „princeznej“, odoláva vedeckej analýze. Zariadenie na výrobu takéhoto materiálu nebolo ľudstvom vynájdené. Nepodarilo sa určiť zloženie ružovej a modrej kvapaliny, identifikovali sa iba niektoré z jej základných komponentov, ktoré tvorili najstaršie odrody cibule a cesnaku. O kovovej krabičke profesor nepovedal nič, len to, že sa skúma.
Prednášajúci odišiel, a po niekoľkých dní v tisulských miestnych novinách sa objavil malý článoček, že pri obci Ržavčik bol objavený archeologická relikvia, ktorá osvetlí históriu. Ržavčania protestovali – toľká senzácia, a v novinách tri riadky!
Rozhorčenie vyvrcholilo, keď bol tisulský okres náhle obkľúčený armádou, od domu k domu chodila polícia a brala so sebou „búriacich sa“ ľudí, a miesto, kde a našla rakva, starostlivo prekopali a zasypali zeminou.
Ale napriek tomu, aj napriek všetkému úsiliu úradov, medzi dedinčanmi sa našli bojovníci za pravdu. Jeden z hrdinov prešiel všetky úrad, dokonca napísal list na ÚV KSSZ, ale do roka náhle zomrel (podľa oficiálnej verzie po srdcovom zlyhaní). Keď v priebehu roka pri autonehodách zahynuli jeden po druhom všetkých šesť „priekopníkov“ rakvy, preživší svedkovia boli umlčaní navždy.
V roku 1973, keď podľa úradov „všetko stíchlo“, na pobreží a na ostrovoch jazera Berčikuľ, čo je asi šesť kilometrov od miesta nálezu sarkofágu, celé leto až do neskorej jesene v tajnosti vykonávali rozsiahle výskumy. Miesto výkonu práce bol obklopený vojakmi a políciou. Ale ako sa hovorí, šidlo vo vreci neutajíš.
Nejakí robotníci, ktorí pracovali na vykopávkach a dlhú dobu mlčali, raz zašli do obchodného centra na nákupy, čo-to popili a preriekli sa, že na ostrovoch objavili staroveký cintorín z doby kamennej. Avšak rozprávať o tom detailnejšie rázne odmietli, no celá dedina videla, ako na miesto vykopávok priletel „tehlový“ vrtuľník a niečo odviezol a po dokončení prác na ostrovoch a brehoch jazera Berčikuľa bolo vykopané cez sto hrobov, ktoré boli starostlivo zasypané.
