Na Zemi sa neustále objavujú veľké množstvá artefaktov – objekty typicky technokratického pôvodu, ktorých vek činí od stotisíc až do miliónov rokov. Tieto nálezy nie sú preskúmané, vysvetlenia ich výskytu sa nehľadajú a nie sú diskutované na verejnosti! T.j. existuje tu dôvod zatajenia týchto zaujímavých a veľmi dôležitých informácií. Áno, dá sa to chápať, či oficiálne priznať to, čo aj tak už dávno všetci vedia, že by sa potom musela revidovať takmer celá oficiálna „veda“, ktorá nám tak tvrdošijne klame niekoľko storočí. Jedným z týchto artefaktov, všeobecne známych a vedcami neustále ututlávaných, sú mnohé volfrámové špirály s molybdénovým jadrom, ktoré sa našli na Urale v blízkosti polárneho kruhu. 

Pred niekoľkými rokmi veľká geologická expedícia hľadala zlato v polárnych častiach Uralu. A našla niečo úplne iné, neobvyklé.

– V roku 1991 som pracovala s mikroskopom v laboratóriu v horách, – hovorí inžinierka-mineralogička Regina Akimova. – A tu zrazu sa ku mne ostali vzorky piesku, v ktorom som objavila množstvo podivných špirál. Čo sú to za špirály, odkiaľ sú? Ja už od roku 1962 pracujem v prieskume zlata, ale s takýmto som sa nikdy nestretla. Sprvu som si myslela, že to robili zlatodobývajúce agregáty. Ale potom som zaváhala. Boli príliš maličké…

Nasledujúci rok k baníkom prišli špecialisti uralskej pobočky Ruskej akadémie vied zo Syktyvkary. Regina Sergejevna im dala pozrieť vzorky špirál, aby v laboratórnych podmienkach určili ich zloženie. Prekvapenie vedcov bolo obrovské.

Tieto „prírodné útvary“, ako ich v správach starostlivo pomenovali, boli takmer celé zložené z volfrámu! Ale volfrám v prírode sa nachádza len vo forme zlúčenín. Okrem toho, špirály mali výnimočne pravidelný tvar, niektoré mali molybdénové jadrá alebo končili volfrámovou kvapkou. Doslova, zvar. A viete, aký je bod topenia volfrámu? Viac ako tritisíc stupňov Celzia… Je to najodolnejší kov!

Geológovia sa pýtali vojakov obrannej jednotky na minišpirály. „To nie je naše, – povedali, armáda takú úroveň nanotechnológie ešte nedosiahla.“

– Ja som sa s tými pružinami stretla v roku 1994 v povodí rieky Narada, – hovorí Elena Matvejeva, kandidátka geologicko-mineralogických vied, vedúci oddelenia Ústredného výskumného ústavu drahých a neželezných kovov – a hneď mi bolo jasné, že o nijakých súčiastkach na buldozéry lebo o špirálach z rozbitých žiaroviek sa nejedná. Viedli sme prieskum zlatonosných hornín lopatami a motykami. Z jám sme lanom vyťahovali vedrá piesku. A volfrámové špirály boli objavené v nedotknutých kútoch tajgy, v hĺbke 6-12 metrov. To zodpovedá hornému pleistocénu, alebo stotisíc rokov pred naším letopočtom!…

– Samozrejme, že to nie je prírodná látka, – rozhodne hovorí Regina Sergejevna, – dôverujte špecialistovi so štyridsiatimi rokmi skúseností!

– Ale sto tisíc rokov … – odpovedám roztržito. – A dnes to niekto skúma?

– Nie…!

„Správe Akadémie vied“ za rok 1995 sa píše, ako syktyvkarskí geológovia tieto špirály skúmali. A opäť je tu otázka rakiet: technogénne znečistenie vzoriek je vylúčené, pretože kovový volfrám a jeho zliatiny nie sú súčasťou ani jedného z vŕtacích mechanizmov, zariadení a prístrojov, a sám prieskumný rajón sa nachádza mnoho kilometrov od akéhokoľvek priemyselného podniku. Okrem toho je známe, že kovový volfrám, legovaný vzácnymi zeminami, sa používa v plazmových motoroch vesmírnych rakiet.“
Znova vesmír!

Takže:

– Artefakty sú jasne umelé.
– Sú spojené s vesmírom.
– Nemohli byť privezené na Ural počas posledných 40 rokov s fragmentami súčasných kozmických lodí. 
– Špirály sa našli v hojnom počte na troch rôznych miestach.

Záver, ktorý sa v tomto prípade ponúka: artefakty neprileteli odnikiaľ. Niekto alebo niečo ich rozsypal po krajine asi pred 100 tisíc rokmi. Vzhľadom na to, že oblasť Uralu je bohatá na minerály, dá sa predpokladať, že v týchto miestach pred mnohými rokmi buď tu bol nejaký metalurgický komplex spojený s raketovou technológiou, alebo kozmodróm (možno niečo také)…

…Predo mnou sa nachádza dlhoročná práca, fotografie, správy, protokoly o vykonaní vedeckých výskumov, ktoré Elena Veniaminovna opakovane dávala do pozornosti akademickej tlači a jej nadriadeným. Zvláštne mini-múzeum neoceniteľných dokumentárnych a skutočných materiálov môže závidieť každý sci-fi spisovateľ a zberateľ kuriozít. V zásuvke písacieho stola Eleny Veniaminovnej boli ukryté – len pre prípad – najbizarnejšie prototypy špirál a guľôčok. Pod mikroskopom ožívajú ich fantastické tvary. „Nemôžem ich vyhodiť – bola by to škoda,“ – Matvejeva sa usmieva…

Hoci geológovia ohromujúce špirály, guličky a krúžky hľadali a aj naďalej budú pokračovať v hľadaní napriek tomu, že pozornosť k nim postupne klesala. Čo to je a odkiaľ to je, zostáva záhadou.

– Po tých skôr sporých údajov, ktoré máme dnes k dispozícii, som naklonená k záveru, že toto všetko sú produktami antropogénneho pôvodu, – hovorí Matvejeva. Ale čie „ruky“ toto vyrobili? Vonkajšie „prirodzené“ súčiastky veľmi pripomínajú skrútený volfrámový drôt, ktorý dnes používame v žiarovkách. A taktiež v kozmickom priemysle. Je ťažké si predstaviť, že takéto súčiastky vznikli spontánne v prírode…

Špirály sú dokonale hladké, farby tmavej ocele. Priemer každej – niečo viac ako 1 mm. Dĺžka od 3 do 7 mm. Navyše, na pohľad to boli prvky akéhosi konštrukčného riešenia. Podľa terminológie ufológov sa takéto veci nazývajú „paleoartefakty“. To znamená, že sú to predmety umelého pôvodu, nájdené pri vykopávkach alebo pri iných situáciách v starovekých vrstvách pôdy, kde sa mohli dostať omnoho skôr, než sa objavila ľudská civilizácia…

Špirály som najprv ukázal riaditeľke Fersmanovho mineralogického múzea, doktorke geologicko-mineralogických vied, Margarite Novgorodovej. Odpoveď bola kategorická: „To je jednoznačne technogenné.“ A na jej žiadosť vedúci vedecký pracovník toho istého múzea Vladimír Karpenko ich skúmal rastrovacím elektrónovým mikroskopom CamScan-4. Záver: viac ako 90 percent špirály sa skladá z volfrámu, zvyšok je ortuť…

Na záver ponúkame ešte jednu analýzu, ktorú pre nás spracovali odborníci Štátneho vedeckého Centra „Obninského vedecko – technologického závodu „Technológia“,“ kde sa vyvíjajú nové materiály pre vesmír, letectvo a energetiku. Hovorí námestník generálneho riaditeľa podniku Oleg Komissar, Ph.D.:
– Som si tiež istý, že neznáme špirály sú vyrobené človekom. Kvôli podielu volfrámu, ktorý sa tu nachádza, sa dá povedať, že funkcia neznámej špirály je taká istá ako špirála v žiarovkách. Avšak prítomnosť ortuti je mätúca. Vykonali sme porovnávaciu analýzu špirálu klasickej žiarovky s čukotskou. Morfologicky ich povrchy sú v podstate odlišné. V klasickej žiarovke je povrch hladký. Priemer drôtu je približne 35 mikrometrov. Drôt tej druhej špirály je neznámeho pôvodu, na jeho povrchu sú pozdĺžne „regulárne“ drážky s roztavenými hranami, a jeho priemer je 100 mikrometrov. No a nie je jasné, ako sa tieto špirály mohli dostať do hĺbky 5,5 metra…