Pamiatky staroveku naznačujú, že egyptská civilizácia nikdy nebola „mladá“, pretože v časoch prvých dynastií faraónov (3200 p.n.l.), t.j. v momente jej vzniku, už to bola civilizácia s vysokovyspelou kultúrou, ktorá prijímala vedomosti „v hotovom vide“ a zabezpečila ich ako konečné závery v stave pokynov. Prví egyptskí kňazi už dostatočne presne poznali priemer a polomer Zeme, vedeli vypočítať veľkosť svojej krajiny s presnosťou jedného lakťa a určili súradnice najdôležitejších miest na svete. Je jasné, že na to bolo potrebné mať k dispozícii nástroje, ktoré umožnili vypočítať presnú zemepisnú šírku a dĺžku, vedeli vyštvorčekovať mapy s hustou súradnicovou mriežkou, atď. Z toho vyplýva, že v dávnych dobách, dlho predtým, než boli pyramídy postavené, existoval národ, ktorý tieto znalosti ovládal a tieto svoje bohaté skúsenosti podal Egypťanom.

Egypťania, ale i Sumeri, Peržania, Indovia a Číňania nemohli získať významné poznatky z exaktných vied iba z výsledku hromadenia skúseností z oblasti výskumu počas mnohých storočí. Týka sa to najmä takých úkazov (zatmenie, objavenie kométy, meteorický dážď, atď.), ktoré síce sumerskí kňazi mohli predvídať, ale vypočítané museli byť jedine na základe pravidelných a presných pozorovaní Mesiaca, Slnka, planét a hviezd počas, a to minimálne, desaťtisíc rokov, z čoho vyplýva, že všetky tieto civilizácie sa museli spoliehali na vedomosti a skúsenosti iných, ešte starších kultúr.

Doktor historických vied V. E. Laričev v článku „Nálezy na Sibíri“ píše, že v roku 1982 na severe Čakaska, v údolí Bieleho Jeniseja, bola objavená bronzová svätyňa z doby bronzovej (polovica 3. tisícročia p.n.l.), ktorá sa náramne podobá známemu kamennému observatóriu Stonehenge, ktoré sa tiež datuje do doby bronzovej. Výsledkom štúdia tohto observatória pri Bielom Jeniseji bolo nasledovné zverejnenie: „…ľudia na Sibíri v dobe bronzovej disponovali s krásne spracovaným lunárno-solárnym kalendárom a boli schopní s mimoriadnou presnosťou určiť čas počas dní, týždňov, mesiacov a rokov…“ (V. E. Laričev: „Ostrov purpurovej jašterice“, 1984).

Najstarší kalendár archeológovia našli pri vykopávkach Ačinského paleolitického osídlenia. Má asi 18 000 rokov. Je to miniatúrne žezlo, vyrezané z mamutieho kla. Na jeho povrch paleolitický majster naniesol s klenotníckou presnosťou a jemnou eleganciou špirálovú ozdobu, ktorá pozostáva z rôznych 1065 jamiek a kľukatých pásov, ktoré sú prerušené tesne pod stredom baňatého kolieska v tvare venca, ktoré je obvyklým atribútom posvätných žeziel mudrcov starovekého Východu. Podrobný prieskum pomocou mikroskopu ukázal, že jamky sú pretlačené cez rôznotvarované kamenné zápustky; a zistilo sa i to, že špirálové vinutia sa delia na točivé kľukaté cik-cakovité riadky, ktoré sa skladajú z určitého počtu bodových tlačítok, číselných kombinácií súm, ktoré v každom pásiku tvoria nejaký rád s určitým významom.

Prvé, na čo V. E. Laričev upozorňuje, je trojnásobne vyšší počet jamôk (otvorov) na niektorých páskach špirál. Takéto zákonitosti sa netýkajú len pásky 173 a 187. No v dolnej časti sa rovnajú, čo znamená, že celkové množstvo ich otvorov (360) je stále podriadené tej istej zákonitosti.

Druhé je počet dier špirál, a ak sa to dá tak povedať, majú povahu kalendára. Napríklad: 45. páska odráža dobu trvania poldruha lunárneho mesiaca a osminu slnečného roka… Tu sa kontroluje nielen matematická rytmika, ale aj kalendárna. Napríklad všetky riadky, začínajúc tým, kde je rozmiestnených 43 jamôk a končiac tým, kde je ich 70, sú číslice, ktoré predstavujú jednotky lunárneho kalendára od poldruha do dvoch aj jednej tretiny lunárneho mesiaca. Rozdvojené špirály a jednoduché špirály (naľavo) udávajú počet jamôk v každom riadku pások…

Prenesením súčasného astronomického kalendára na riadky pások špirál sa odhaľuje, že pri dodržaní vyššie uvedených podmienok trojročný lunárny kalendár starovekého človeka na Sibíri, sa začal tri dni po splne v júni 45. pásky a po 1062 dní sa zavŕšil v máji tri dni po splne, ktorý pripadá páske 3. Každý mesačný kalendár sám o sebe sa nemôže použivať po dlhšiu dobu, pretože jeho zaostávanie od slnka bude čoskoro tak zhubné, že nastane nenapraviteľný zmätok so sezónami, a stabilita systémového účtu času sa od základu zrúti. Avšak účelovosť a vtip starodávneho kalendára mudrcov Sibíri, ktorým sa dodá riešenie z tejto polohy, je ťažké nevzdať hold! A riešenie je takéto: po troch lunárnych rokoch ku kalendáru je nutné pridať ďalší lunárny mesiac, ale musí to byť urobené tak, aby sa Mesiac v splne opäť klesol na prvú jamku.

Celkovým záverom výskumu Ačinského žezla je, že naši predkovia žili na Sibíri pred 18000 rokmi, t.j. dlho pred vznikom Sumerov, egyptskej, perzskej, indickej a čínskej civilizácie, a mali sme celkom dokonalý lunosolárny kalendár.

Mali ruských mudrcov a unikátny nástroj pre astronomické pozorovania. Tak, napríklad, nájdené runy kamenných komplexov solárno-hviezdnych observatórií na Kulikovom poli, a pod Epifaniou, a pod Ostrjakovom. Na brehoch bývalého potoka Kurca na Kulikovom poli bol objavený stojaci kameň z bieleho pieskovca v podobe lebky gigantického koňa, ktorý mal priechodný kužeľovitý otvor, v ktorom bolo možné pozorovať vychádzajúco-zapadajúce Slnko, Mesiac, hviezdy, alebo pevnú časť hviezdnej oblohy. Zmenšený model tohto 40-tonového kamenného teleskopu, vyhotoveného z hliny, sa ľahko otáča okolo vertikálnej, a ešte jednoduchšie – okolo horizontálnej osi pri minimálnom tlaku s koncom zápalky. Počas ďalšieho štúdia observatória na Kulikovom poli vyšli najavo také veci, že pred ním bledne sláva známeho Stonehenge s jeho do zeme zakopanými obrími triglitami (triglit sú tri kamenné dosky, uložené do tvaru „П“).

V rovnakej doline sa našli ďalšie kamenné nástroje na sledovanie východu Slnka počas slnovratov a rovnodenností. Našli sa nielen slnečné hodiny s ukazovateľom typu zvislá tyč vložená do otvoru v kameni vedľa vodnej nádrži, ale aj typu naklonená alebo „polárna“ tyč, hodinky s indikátorom tieňa tyči, zameranou na pól sveta, a taktiež šablóna, podľa ktorej sa zhotovili trojuholníkové dosky, ktoré predstavujú kruhovú dosku so sústredným okrúhlym výsekom v jej geometrickom strede. Táto šablóna sa používala ako i slnečné hodiny, tak i ako ukazovateľ hraníc uhla medzi bodmi východu Slnka počas zimných a letných slnovratov. Dĺžka výseku sa rovná jednej šestine priemeru a jeho priemer je šesťkrát menší ako priemer dosky, čo dáva priblíženie dvojnásobok čísla „Pi“. A Rusi disponovali podobnými znalosťami v ére, ktorú treba posunúť o niekoľko tisícročí ďalej! Ďalšie štúdia tejto šablóny odhalili, že povraz, pol palca hrubý, trikrát obtočený vo výseku dosky a potom ponúknutý ako nový polomer, slúžil ako pantograf (pantograf – prístroj v podobe posuvného kĺbového paralelogramu pre prekresľovanie (kopírovanie) výkresov, plánov v zmenenom (zvyčajne jemnejšie) merítku) pre kreslenie trojuholníkových dosiek.

Tri takéto dosky (s uhlom 120° pri vrchole a 30° pri základni), navzájom základňami zostavené do šesťuholníka, ktorý je „znakom hromu“, s rovnostranným trojuholníkom, do neho vpísaným. Tento šesťuholník je kľúčom na určenie východu a západu Slnka v špeciálnych dňoch. Objav znaku hromu patrí do 9. tisícročia pred naším letopočtom. Pokiaľ ide o šablonovitú dosku z koryta Kurc, skladala sa z troch častí rezov. Jeden z rezov, vybrúsený a označený trojuholníkovými zárezmi, definoval stranu už nie šesť, ale osemuholníkovú, čo je znakom Slnka, ktorý je ešte starším znakom, ako je šesťuholníkový „hrom“.

Prvý seriózny výskumník miesta Kulikovskej bitky bol tulský spisovateľ I. Afremov, ktorý navštívil vrchol Červeného kopca pred začatím stavebných prác na vztýčenie pamätného stĺpu na počesť Kulikovskej bitky. Tu videl a potom v knihe „Kulikove pole“ poznamenal, že „…podľa témy na vrchole Červeného kopca prechádza sedem výkopových medzí ako polomery kruhu v rôznych smeroch…“ 

Ako ukázali súčasné štúdie, všetky kamenné nástroje, nájdené na Kulikovom poli, boli rozmiestnené na hlavných alebo polovičných lúčoch tohto sedemuholníka. Je pozoruhodné, že lúč, smerujúci z vrcholu kopca až k ústiu Nepriadvy (kde v Rybej rokline boli objavené tri kamenné nástroje vrátane trojuholníkovej dosky, ktoré boli objavené pri kontrole ukazovateľa tieňu „večných“ kamenných slnečných hodín), má rovných sedem míľ. Ak vezmeme túto vzdialenosť za jednotku polomeru, získa sa postupne okruh Zeme, Venuše, Marsu a Merkúra. Teda všetky významné objekty Kulikovho poľa sú poukladané do „vlastného okruhu“: Jasnaja Poljana a stanica „Lev Tolstoj“ ležia na kruhovej dráhe Saturnu, okruh Jupitera zaberá mesto Tula a okruh Slnka takmer celú centrálnu časť východnej Európy.

Z vyššieuvedeného jasne vyplýva mystický význam kamenného komplexu solárno-hviezdneho observatória na Kulikovom poli, postaveného ruskými vedúnmi pred viac ako desaťtisíc rokmi. Slovania – „uctievači Slnka“ si Slnko uctievali nie ako Všemohúceho Boha, ale ako životodarný zdroj nášho planetárneho priestoru, všetky predmety kultu a spôsobu života mali „slnečný“ pôvod a tým si zdobili chalupy. Je známe, že v Rusku v starých dobách sa chalupy stavali so šikmou strechou na rozdiel od západoeurópskych domoch.Koniec strechy slovanskej chalupy má tvar rovnoramenného trojuholníka s uhlom 120 pri vrchole a malo malé okrúhle okienko, ktorý slúžilo pre priechod slnečných lúčov. V dňoch zimného slnovratu objavenie okrúhlej slnečnej škvrny na protiľahlej stene majiteľovi domu hovorilo, že „slnko išlo za letom, zima za mrazom.“ Samotné strechy chalúp boli zdobené šesť- a osemuholníkmi, čo pôvodne nebolo ničím iným, ako slnečným meridiálnym kalendárom, pomocou ktorého Slovania organizovaných svoj život v harmonickom súlade s Božskými bytosťami Vesmíru.